Paggena:Le poesie di Giovanni Capurro - 1918.djvu/20

'A Wikisource.
Chesta paggena è stata leggiuta du' vote e mo è fernuta.

’E lamiente d’ ’a spicaiola

E che ve voglio dicere,
cara donna Cuncetta,
pe’ quanto cchiù te fricceche
stai sempe cchiù ristretta.

Me trovo chiena ’e diebbete
pecchè neh? p’ ’a famiglia,
e mentre 'e iuorne passano
’nu soldo nun se piglia.

E vvote pierde ’a mmummara,
te dice ’a fantasia:
«sa che vuò fa? risuolvete,
e mmocchete ’a liscìa».

Senza avè sciorta è inutele,
’a storia nun se cagna;
luotene, sempe luotene
e chesto se guaragna!

’E capezzune ntridece
saglieno sempe a poppa,
che fa, lloro se mporpano
e nuie magnammo stoppa?

Vi c’ata bella musica
se sona a stu paese;
avota e gira e ’o popolo
resta cu ’e mane appese.

Dico buon’io ch’è pioneca,
è proprio niro ’e seccia!
pe’ forza t’è arreduce
secca comme a na meccia.

Apprimma cu na prubbeca
magnave e te vestive,
po dice ca fai scandalo
facenno muorte ’e vive!



— 18 —